Nadishé

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down

Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 7:31

Meno: Nadishé
Vek: 17
Pohlavie: Žena
Rasa: Človek
Povolanie: Mág
Zameranie: Démon
Schopnosti:
   „Vnímajúca“ Nadishé je empat. Cíti vnútorné prežívanie človeka, jeho emócie, dokonca práve prebiehajúce myšlienky či závažné udalosti, ktoré sa na človeku podpísali. Tie, ktoré nechali stopu.

   „Šepkajúca“ Dokáže šepkať vetru. Je to forma kúzlenia, ktorú si so sebou priniesla z Iného sveta. Nepotrebuje palicu, jediné čo potrebuje, je šepkanie. Šepkanie v inom jazyku. Znie podobne, ako latinčina, avšak v tomto svete taký jazyk nepoznajú.

   „Navádzajúca“ Neide o magický talent, či dar. Je to len jej schopnosť prehovoriť človeku do duše. Vyplýva z empatie. Veľa vie, teda môže sa podľa toho zariadiť.

   Taktiež ováda boj s dvoma dýkami. Každú v jednej ruke. Jej boj nie je silový. Nenaží sa nepriateľa premôcť silovo. Zameriava sa na rýchlosť a obratnosť. Snaží sa zasiahnuť životne dôležité body, orgány, alebo miesta, z ktorých nepriateľ rýchlo vykrváca.

Charakter:
   Bledá, jemná pokožka, zčasti blond, z časti ružové vlasy, modré oči. Zrejme toto ťa zaujme ako prvé keď u niekde uvidíš. Je stredne vysoká, štíhla. Pôsobí ako mladé, nevinné dievča, ktoré sa najskôr zatúlalo. Ako inak by sa dal vysvetliť jej udržiavaný vzhľad a jej častý pobyt v tmaých lesoch. Nosí výlučne šaty. Slušivé, nie výstredné, často nariasené. Dlhé sú zväčša niečo nad kolená. Keď prejdeš pohľadom na nohy, všimneš si kožené čižmy, niečo na spôsob kanád, ktoré nosí stále. Narodila sa a vyrastala v lese, teda nejaké lodičky pre jej život boli neprípustné. Často sa pohybuje aj v meste. Keďže ako démon vôbec nevyzerá, ani ako bojovník, teda dalo by sa povedať že sa nemá veľmi čoho báť. Proste vie, kedy je už čas ísť. K ľuďom sa správa prívetivo, priam priateľsky. Na tvári jej pohráva jemný úsmev a keď sa s ňou niekto rozpráva, často má pocit, že v nej našiel niekoho, kto sa oňho zaujíma. Kto mu naozaj rozumie.

História:
   „Iný svet“
   Od tej doby síce prešlo už mnoho rokov, a predsa to neznamená, že nestojí za zmienenie. Chladnej nedeľnajšej noci, po pôrodných bolestiach matky, preťal prázdnotu novorodenecký plač. Dievčatko, so svetlými vlasmi babica citlivo umyla, učesala a zabalila do perinky. Napokon ten malý uzlíček podala matke, ktorá si ho privinula k prsiam, a zťažka dýchajúc dievčatku dala meno. Luenn Alexandra Portae. Táto udalosť, zrod nového života, však neprebehla k radosti sveta. Ak by si sa ponoril do danej situácie, všimol by si si, že v izbe je len Matka, Luenn a babica. Babica odchádza a necháva mladú mamičku tak. Koľko mohla mať rokov?  15? 16? Bola síce vo veľkom dome, avšak pre dieťa absolútne nevhodnom. Otec je neznámy a môže ním byť prakticky hocikto. Od zámožnejšieho obtlstlého meštiaka, po mladého hradného pánka, ktorý len hľadal rozptýlenie v tomto dome neresti. Avšak títo muži, tí, ktorí by si to mohli dovoliť, neznášajú násedky ani z polovice, aj keď sú taktiež zodpovední. Zaplatia, a ich úloha skončila. Čo oči nevidia, srdce natrápi. Avšak predsa, Alexandra, dieťa ktorému sa narodilo dieťa, sa rozhodla malej Luenn nevzdať. Alexandru z tohto veľkého domu vykopli na ulicu. Do zimy. Nemala vzdelanie, robila ďalej len to, čo vedela. Bývala tam, kde jej život ponúkol i keď to nebolo vždy práve vhodné miesto pre dieťa. Uplynulo zopár rokov. Luenn mohla mať tak 6 rokov. Alexandra ťažko ochorela. Nikto sa nepamätá, na čo. Možno na tuberkulózu, od zimy, možno na nejakú pohlavnú chorobu z prostitúcie. Možno všetko do vedna. Faktom však ostáva to, že Luenn ostala sama, na ulici, bez zázemia.

   „Tá, ktorá šepká“

   Čakala som, a čakala. Mamka nechodí a nechodí. Je mi chladno. Pomyslím si, začínam si o seba šúchať malinké dlane. Sledujem veľkými modrými očkami svoje okolie. Kvapká voda, sem-tam prebehne nejaká jasterička. Jedna príde až ku mne. Zoširoka sa na ňu usmejem a malými rúčkami sa za ňou rýchlo natiahnem. Chcem sa svojej novej kamarátky dotknúť. Ona mi však ubzikla pomedzi prsty. Urazene zošpúlim na ňu pery a prižnúrim očká. Trošku som sa pozabudla. Stále je mi zima. Nebyť jašteričky, už mi mohlo byť teplo. Cítim jemný, chladný vetrík, ktorý mi šantí s vláskami. „Skoro som na teba zabudla.“ Priznám sa šeptom a oženiem sa malými rúčkami. „Prosím ťa, nech je teplo.“ Zašepkám vetru, a on mi tiež niečo zavial do ucha. Nie je mu rozumieť, ale ja viem, že to bol súhlas. Vzduch okolo mňa je zrazu teplúčky. Pohlaha je tiež teplejšia, a ja som taká ospalá. Ľahám si na chrbát, na miesto, kde mi ubzikla tá jašterička a zapozerám sa na tmavý strop. Predstavujem si tam malé hviezdičky, ktoré sa medzi sebou naháňajú. A jednorožce! Krásne, biele koníky, o ktorých mamka hovorila rozprávky. Naháňajú sa spolu s hviezdičkami. Aj motýliky! Jeden malý práve pristál na jednorožcovi. Privriem viečka, ale obraz stále ostáva. Zaspávam s miernym úsmevom.
   Prešli dni, noci. Mamky stále niet. Mne už v brušku vyhrávajú muzikanti tak som vyšla do mesta. Niečo si zobrať na jedenie. Nevedela som však ako. Vždy mi všetko mamka doniesla. Uvidela som v diaľke stánok s krásnym ovocím. Celá natešená som sa rozbehla k nemu a nabrala som si. Moje nadšenie sa však skoro zmenilo na plač, keď taký škaredý pupkatý pán sa za mňou rozbehol s plnou pusou slov, ktorých význam mi nie je známy. Utekala som a utekala, jemu sa podarilo ma pár krát bolestivo udrieť palicou, čo na mna vytiahol. Vrátila som sa naspäť na miesto, kde som bola a spapala som si úlovok, čo mi ostal. Po tých dňoch mi prišiel ako to najchutnejšie, čo som doteraz jedla. So slzami v očiach vítam jediného kamaráta, ktorý ma už hladí po vlasoch. Privriem oči a vďačným tónom zašepkám. „Nech je teplúčko“. A zrazu bolo teplúčko a ja som prestala plakať.

   „Tá, ktorá vníma“
   Luenn sa čím ďalej, tým viac socializovala. Opakovane bola kradnúť. Učila sa zo skúseností. Čím ďalej, tým viac spoznávala ľudí. Nie len po vonkajšej stránke. Uvedomila si, že dokáže cítiť to, čo ostatní. Hnev, žiaľ, lásku, radosť. Časom zistila, že ich počuje. Počuje ich momentálne myšlienky. Ale tiež vidí udalosti, ktoré sa na nich podpísali. Veľmi silné spomienky, z ktorých pramenia pocity, nádeje, ale aj zúfalstvá. Naučila sa to využívať. V láske a vojne je povolené čokoľvek. Ako počula u dvoch ľudí čo sa spolu rozprávali. Videla u ľúdí rôzne zúfalstvo a neváhala to použiť proti nim. Jednoduchá manipulácia. Spracovávala udalosti, zistila, že rozhovorom dokáže ostatním vuknúť vlastné myšlienky. Prinútiť ich konať tak, ako chce ona. Nebola v tom žiadna mágia, proste videla ich pohľad na svet a dokázala im ukázať, že niečo urobiť chcú.

   Je leto. Prechádzam sa po lúke, vo svojich starých šatôčkach. Nohy mi už vykúkajú, topánky mám ošúchané. Vyzerám ako nejaká tuláčka. Pomyslím si skysnuto. Rozhodnem sa odísť do mesta. Nejaké šaty si musím predsa pozháňať, lebo zo skúsenosti viem, že čím krajšie je niekto oblečený, tým krajšie sa k nemu ostatní správajú. Prechádzam ulicou a uvidím stánok s oblečením. Sedí tam mladá žena, môže mať okolo 30 rokov, je kyprejšej postavy a má vačky pod očami. Cítim z nej smútok, veľký smútok. Nič mi síce nepovedala, ale ja viem, že jej prednedávnom zomrela dcéra. Približne v mojom veku. Podídem bližšie, nevinne sa usmejem. „Dobrý deň.“ Pozdravím tak, ako som to videla, že ostatní robia. Žena ku mne nasmerovala svoj pohľad. „Ahoj.“ Mierne zdvihla kútiky úst a videla som, že si ma asociovala s jej nedávno zosnulou dcérou. Olivia. Tak sa volala. Žena si ma premerala. Prirodzene, keďže ona mala stánok s oblečením, tak si na mne všimla ako prvé oblečenie. „Kde máš rodičov?“ Sýtala sa jemne pobúreným tónom, a ja som vedela, že by im najradšej nos rozbila za to, že majú živé dieťa a nevedia sa oň postarať. Ženu som mala tam, kde som ju mať chcela. Ako ľahko sa dá situácia využiť.. Smútok za matkou, ktorá sa ku mne nikdy nevrátila už dávno pohasol. Nemala ma nechať tak. Hrane som teda zvesila hlavu a polosmutne, polokajúcne som povedala. „Zomreli. Pri požiari.“ A moje oblečenie o tom hovorilo takisto. Cítila som zo ženy, že moja údajná tragédia ňou pohla, namoment ju napadlo si ma osvojiť. Ja som len zdvihla smutné očká na ňu a počula z jej úst. „Chúďatko moje.“ Mala chuť si ma privinúť, ale bránili jej v tom z časti spomienky na dcéru, z časti to, že som cudzia. Tak urobila len to jediné, čo v danej chvíli mohla. „Pozri sa, ako to vyzeráš. Vezmi si to.“ Premeriala si ma a podala mi šatôčky z jej stánku. Videla som, že by mi dala aj topánky, ale to už nepredávala. S vďačným výrazom v tvári som si od nej šaty zobrala. „Ďakujem vám, madam. Musíte byť skvelu matkou.“ Uznanlivo som sa na ňu usmiala, poklonila, otočila sa a odišla. Cítila som, že som jej rozjatrila čerstvé rany, ale možno mi ešte bude užitočná, tak som to musela urobiť.

   Časom sa Luenn k tej žene vracala znova a znova. Rozprávala sa s ňou, smiali sa. Luenn využívala svoj dar „vnímajúcej“ aby si naklonila udalosti na svoju stranu. Riadne prešibané dieťa. Žena, Beatrice si ju zobrala k sebe a manželovi. Luenn s nimi žila v spoločnem domácnosti obklopovaná láskou. Z ich strany. A Luenn.. mäkkla. Pomaličky si ich začínala obľubovať. Už sa len ťažko rozpamätávala na svoju biologickú matku. Túto rodinu si namotala divadielkom, pretvárkou, ale pomaličky sa jej to začalo vymikať z rúk. Po pár rokoch sa už cítila u nich ako doma, jej zranené, krehké srdce sa pomaličky začínalo zliepať. Už aj ona pocítila to šťastie. Šťastie žiť v dostatku, medzi ľuďmi, ktorí ju majú radi. Čas od času ju pichli výčitky svedomia, že im klamala o požiari, že ich zo začiatku len využívala. Už im sa im chcela aj priznať. V tej dobe však nastúpil nový panovník, ktorý si zotročoval mestá i dediny. Z morálneho hľadiska tu nebudem písať, ako sa to vtedy stalo a ani detaily či vnútorné Luennino prežívanie, napíšem len, že manžela Beatrice zabili, Beatrice s vtedy 16 ročnou Luenn vojaci znásilnili, a neskôr zobrali so sebou ako otrokyne. Po čase Beatrice zomrela, keď išla Luenn brániť pred ďalším sadistickým vojakom. Manžel Beatrice, Beatrice, biologická matka, všetci, ktorých milovala ju opustili. Jej srdce sa len nedávno zlepilo, ale znova bolo rozbité na kúsky. Plačúc vytrhla nôž z hrude Beatrice a rýchlo ho zabodla vrahovi do srdca. Druhý vojak však tiež neváhal a zabil samotnú Luenn.

   „Tá, ktorá navádza“
   Prázdnota. Jediná vec, ktorú cítim. Som na neznámom mieste, som tu úplne sama. Nie je tu nič, nevyzerá to tu nijak. Necítim nič. Necítim žiaľ. Necítim ľútosť, ani strach. Viem, čo sa stalo, ale stále som mimo. Cítim sa, akoby som bola divák, akoby mi to všetko bolo cudzie. Premietnem si svoj život, spomínam. Dokážem sa na všetko objektívne pozerať. Takto to je, keď človek umrie? Zmizne všetok smútok? Spomeniem si na ten trpký žiaľ pri smrti otca, matky. Otec, matka.. Znie to tak osobne.. a predsa je to také vzdialené, také cudzie.. Mrzí ma, že pre mňa zjavne tak drahých ľudí, nedokážem ani oplakať. Spomeniem si na všetkú tú brutalitu. Spomeniem si na detstvo. Vtedy som bola „šepkajúca“ ako som sa sama pomenovala. Bola som „vnímajúca“ a dokázala som ľudí navádzať. Avšak priveľmi som si privykla na dostatok. Nepotrebovala som som ďalej navádzať, ani šepkať. A vnímala som len spokojnosť a lásku z každej strany. Priveľmi som si privykla a to sa mi stalo osudným. To sa už nestane! Otváram oči. Zisťujem, že sedím kdesi v prázdnej miestnnosti. Je tu tma, len matne to tu osvetľuje fakľa. Obzriem sa okolo seba. Zem je studená. Som duch? Pozriem sa na seba, prezerám si ruky, hruď, nohy. Nie som už zranená, a mám nové šaty. Biele. Alebo je to peklo? Beatrice tu nie je.. Skonštatujem v duchu a hneď m je jasné aj prečo. Ona išla do neba. Pomyslím si bez emócii, ale uznávam, že si to zaslúži. Bola pre mňa matkou, priateľkou, oporou v ťažkých časoch, moje všetko a pritom som ju len namotávala.. zo začiatku. „A preto som ja tu a ona tam.“ Šepnem do tmy. Hnevám sa na seba, že nedokážem ani oľutovať svoje činy. Postavím sa. Vyjdem z miestnosti. Rozhliadnem sa okolo seba. Je tu tma, počuť výkriky. Cítim všetkých naokolo, vidím, že tu vládne fyzická sila. Magická veľmi nie. Volajú to tu Očistec.

   Luenn nejakú dobu pobudla v Očistci. Adaptovala sa tam. Začala žiť tak, ako keď bola malá, „vnímajúc“ a „navádzajúc“ ostatních na jej prospešnú cestu. Vždy vedela ľuďom ukázať, že niečo chcú. Takýmto spôsobom si vybudovala veľa spojencov. Aj na vyšších pozíciách. Veľa krát rozmýšľala, aké by to bolo, keby sa narodila do slušnej rodiny, niekde k tým bohatším. Možno by mala šťastný život. Alebo aké by to bolo, keby nikdy neodišla k Beatrice. Ďalej by rozvíjala svoje schopnosti. Možno by sa stala mocnou a bola by šťastná. Alebo aspoň by mala zmysel života. Ako dokáže človeku ovplyvniť osud to, do akého prostredia sa narodí. Vec, ktorú on sám ovplyvniť nedokáže, ale pritom s s ním vlečie celý život. Ako rozmýšľala, tak rozmýšľala, rozhodla sa nakoniec, že chce ísť na zem. Avšak niekam inam, ako na tú svoju. Nechce prechádzať starými miestami. Chce niečo úplne nové. Chce rozvíjať svoje schopnosti, svoj potenciál tak, ako za života nestihla. Zistila, že sa môže vrátiť ako Démon. Presvedčila tých vyššie postaveních, že by dokázala na zemi šíriť hriech. To znamená viac ľudí do očistca, viac ľudí na prácu, keďže ona sama veľmi na fyzickú prácu nebola. Avšak ešte pred svojím odchodom, musela si najprv vybudovať vzťahy, ktoré by boli pre ňu prospešné a taktiež sa musela naučiť bojovať aspoň s nejakými zbraňami, keďže tu išlo hlavne o fyzický boj. Tu človek nebojoval o prežitie, ale o postavenie. Po pár rokoch strávených v očistci sa zlepšila vo svojom umení „navádzajúcej“ a naučila sa bojovať s dvoma dýkami. Nevyniká v sile, ale v obratnosti. Nakoniec ju tí vyššie postavení zoslali na zem, aby sa stala žijúcou „Navádzajúcou“.

   „Iný svet“
   Tentokrát plne pri vedomí, som uzrela svetlo sveta. Po druhý krát. Vedela som, prečo som chcela byť zoslaná na zem práve takto. Znova sa narodiť. Ak som mala byť „Navádzajúcou“ pre tých dole, musela som sa socializovať. Počujem hlas ženy, ktorej som sa narodila. Nerozumiem jej. Jej reč je odlišná od tej mojej. Dvihnem rúčky k stropu, sledujem, aké sú malé. Pôrodná babica ma umýva, plačem. Robím to pudovo  a nebránim sa tomu. Moje telo si to žiada. Spomínam. Pamätám si všetko. Očistec, neprávo, vraždy, Beatrice. Avšak stále, ani v tomto ľudskom tele nedokážem tieto udalosti precítiť. Tak takto to prežívajú démoni? A v tom momente mi svitlo, že už nebudem schopná sa naviazať na tíchto noých ľudí. Na túto postaršiu ženu, ktorá ktorá mi dala nové meno. Emily. A verím, že je to takto lepšie. Hoci som sa stala bezemočnou bábkarkou, neviem, či by som dokázala znova prežívať tie udalosti. Pamätám si na svoje staré pocity, a neverím, že by mi s nimi nepuklo srdce dokonca aj v tomto novom tele.

   Luenn, teraz už Emily Oswald, sa narodila staršiemu páru, ktorý už ani neveril, že sa im dieťa ešte narodiť môže. Emily sa k nim správala s úctou. Necítila k nim žiadnu citovú väzbu, hoci oni ju brali ako svoju dcéru. Nikdy sa nepreriekla, neprejavila to, že ona už niekto je. Už keď sa narodila, bola vylúčená akákoľvek výchova z ich strany. Avšak Emily hrala. Poctivo. Jej detské nemotorné telíčko zabezpečilo, že sa správala tak, ako sa dieťa správať má. Postupne sa učila jazyk týchto nových ľudí. Tešila sa, že aj tu je vzduch, vietor, ku ktorému kedysi dávno šekala. Avšak na jej terajší jazyk nereagoval. Len na ten z „Iného sveta“. Zaujímalo by ma, kto boli moji biologickí rodičia. Viackrát jej to rýpalo v hlave. Po niekom som túto moc zdediť musela. Avšak už je mimo tamtého sveta, teda ťažko sa niečo o svojom pôvode dozvie. Spolu s týmito, novými rodiči bývala v lese. Hodinu, či dve chôdze od mesta. Naučili ju čítať, písať, počítať, tiež veľa o prírode, keďže oni žili v lese a do mesta chodili len vtedy, keď potrebovali niečo predať, aby si kúpili niečo, čo im príroda neposkytla. Keď mala 14 rokov, jej terajší rodičia jej zomreli. Majprv otec, následne za ním aj matka. Zomreli na starobu. Snáď prvá prirodzená smrť, ktorú vo svojom blízkom okolí zažila. Ostala teda ako sirota. Žila ďalej v tomto domčeku a využívala svoj dar empatie. Tak ako malinká Luenn, tak teraz mladá Emily. Vedela ľudí presviedčať, že niečo chcú. Manipuláciu pestovala dlhé roky a pretvárka jej bola prirodzenou. Časom získala dvoje dýk, takmer rovnaké ako tie, s ktorými sa naučila bojovať v Očistci. Keď mala 17 rokov, bola z nej už krásna mladá žena, avšak problém bol v tom, že žila sama, a nový kráľ začal bojovať proti bojovníkom a mágom. Ona nevyzerá ako mág, nenosí ani palicu. Nevyzerá ani ako bojovník, dýky má večne schované v záhyboch svojich šiat. Ale predsa, je podozrivé, ako toto žieňa dokáže prežiť samo, bez práce. Už aj ľudia, ktorí dlho jej rodičov nevideli, začínali v duchu pochybovať. A keď videla, že vojaci prechádzajú pomedzi ľudí, zistila, že je čas odísť. Skôr, než sa k nej dostanú. Musela odísť hlbšie do lesov. Keď naďabila na vojaka, oklamala ho, zviedla, zabila a okradla. Ak nejakého iného hlupáka, alebo hlupaňu, ktorý bo mohol byť pre ňu užitočný, urobila to isté. „Volám sa Nadishé.“ Nadishé, teda Navádzajúca v jazyku „Iného sveta“, bolo neraz posledné meno, ktoré niekto počul.

BOS:
Str- 1, Def-3, Int- 5, Res- 4, Spd- 5, Stm- 3


Naposledy upravil Nadishé dňa Št 18 júl - 17:51, celkom upravené 1 krát.
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre NPC za Št 18 júl - 8:26

Nejsem si jistý, jestli ty tři schopnosti můžu jen tak nechat.
Kdyby jsi je ovšem měla v kouzlech/schopnostech, ketrý si stejně bdeš muset udělat. Tak by to nebyl žádný problém ^^
avatar
NPC
LVL2

Počet príspevkov : 56

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 8:30

ono sú vlastne len dve magické :)empatia a mágia vetra Razz"navádzajúca" je len synonyum pre psychológa :Dnič magické Very Happy
empatia.. ako, môžem ju napísať ako kúzlo, ale je to skôr dar, vlastnosť.. vyvolávať ju zaklínadlom, no.. neviem Razz
a mágia vetra, to samozrejme bude na zaklínadlá Smile
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 13:34

ehm.. nechcem spamovať ale kompetentní tu očividne boli a ja by som sa rada dočkala odpovede Wink nech sa viem zariadiť Razz
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre NPC za Št 18 júl - 17:25

Max bodov je 21 máš 22 a dýka ti str zvyšovať nebude . Príbeh dobrý , nič také som ešte nečítal , tolko smrti ani by som sa nečudoval keby si bola psycho Very Happy a kúzla uvidíme. 
avatar
NPC
LVL2

Počet príspevkov : 56

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 17:53

okej Rolling Eyes BOS upravené Very Happy
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre NPC za Št 18 júl - 17:56

POVOLENÉ
avatar
NPC
LVL2

Počet príspevkov : 56

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 18:02

ďakujem Very Happy

čo sa týka toho "psycho", je to démon Very Happy a démonmi sa nestávajú šťastní a duševne vyrovnaní jedinci Rolling Eyes
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Noemi Trojsuko za Št 18 júl - 18:33

nj mi neco říkej Very Happy vítej démonko ! xD Twisted Evil  teš se na blízke střetnutí našich postav muhaha >:3
avatar
Noemi Trojsuko
LVL1

Počet príspevkov : 17

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Nadishé za Št 18 júl - 18:34

tak tvoj char sa asi nedá ukecať :Dmusel by mi najprv rozumieť Very Happy takže sa teším xD
avatar
Nadishé
LVL1

Počet príspevkov : 15

Zobrazit informácie o autorovi

Návrat hore Goto down

Re: Nadishé

Odoslať pre Sponsored content


Sponsored content


Návrat hore Goto down

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore


 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.